Novinky

„Čert“ Kováč sa (vraj) polepšil. Prečo nehrá za Zürich?

Ak (ne)má deň, na trávniku je zviera. Doslova. Volkovský šerif Michal Kováč kľudne strelí 30 gólov za sezónu, no keď mu prasknú nervy, začína kovbojka.

„Kofi“ sa na „veľký“ futbal chystal v FC ViOn, no okľukou cez Kozárovce, Čeľadice, Weitersfeld, Bošany a Kalnú nad Hronom hrá v 25 rokoch len „malý“. Doma vo Volkovciach je prorokom, priemer má 1,4 gólu na zápas.

Na šiestu ligu je logicky pán futbalista, chce druhú korunu kráľa strelcov v rade, predsa komusi zabehlo už pri našom nadpise. „Veď na ihrisku sa nevie správať, zaslúži si rozhovor?“ pýtate sa možno aj vy.

Dámy a páni, tu je milovaný i nenávidený Michal Kováč (aj) so svojou obhajobou.

Ste odchovanec ViOnu Zlaté Moravce, v doraste ste si ťukli aj s ligistom Michalom Pintérom. Prečo dnes nehráte prvú, ale šiestu ligu?
– Sprevádzali ma zranenia. V mojej prvej sezóne v doraste som bol na operácii priehlavku, po sezóne sa vymenil tréner, Petra Hnilicu nahradil Alfonz Višňovský, ale ja som kvôli mesačnej liečbe v kúpeľoch v Kováčovej naskočil do letnej prípravy až necelé dva týždne pred súťažou. Pred novým trénerom som mal rešpekt, spoluhráči mi písali, že je dosť prísny. Našťastie, v utorok som bol na tréningu, v stredu som dal v prípravnom zápase hetrik ČFK Nitra a na prvom ligovom dueli som bol kapitán. S Višňovským sme si sadli, často sme spolu ostávali na ihrisku aj po tréningu, veľa sme sa rozprávali. Vravieval mi, že idú iba dva vlaky – jeden do Anderlechtu, druhý do Žitavian – a je iba na mne, na ktorý nasadnem. Škoda, že som si jeho slová vtedy nezobral viac k srdcu. V doraste sme boli super partia, veľa sme sa smiali, dával som veľa gólov, ako 17-ročný nakukol do kategórie U19. Dokonca som podpísal zmluvu s rovnakým agentom, ktorý zastupoval aj Mateju Kežmana, mal som ísť na skúšku do Grashoppers Zürich, no práve vtedy sa začali moje problémy so slabinami, prišla ďalšia operácia a ja som vo svojej poslednej dorasteneckej sezóne neodohral ani minútu. Rozohrával som sa vo štvrtoligových Volkovciach, na stopérovi, keďže tréner Ondrej Kozolka tvrdil, že útočník zo mňa nikdy nebude. Myslím si, že teraz je veľmi rád, že sa mýlil (smiech). Namiesto Zürichu mi teda ostali Volkovce, práve vtedy som stratil motiváciu presadiť sa vo „veľkom“ futbale.

Statný útočník má vo futbalových kruhoch kontroverznú povesť.
Statný útočník má vo futbalových kruhoch kontroverznú povesť.

Odkedy ste áčkar, za 7 rokov v menších klubov máte 158 gólov, (zatiaľ) priemer 22 na sezónu. Ale novinári akoby vás ignorovali.
– Neberiem to tragicky, asi majú lepšie objekty záujmu. Viem, že môj herný štýl nevonia každému – veľa toho nenabehám a veľa zápasov odohrám na pol plynu, na góly mi to však stačí. Až v minulej sezóne som bol prvýkrát kráľom strelcov, takže asi nemali dôvod sa so mnou baviť. Inak, všeobecne je cítiť zvýšená popularizácia ObFZ Nitra, čo je dobre, lebo ľudí zaujíma dedinský futbal. Ale trošku ma mrzí, že keď som odchádzal z Čeľadíc, musel z toho byť článok v MY Nitrianskych novinách na celú stranu… S odstupom času to beriem skôr úsmevne, aspoň som mal čo čítať, veď bez novín by pondelok nebol pondelkom. Mimochodom, ak ide o Čeľadice, bolo to veľmi pekné obdobie, postúpili sme z piatej ligy do štvrtej, vyhrali vianočný Moget Cup, bol som útočný tandem s Dankom Koprdom, Martin Čambal bol náš dvorný nahrávač, tréner Ján Mészáros a prezident Martin Hamada museli byť spokojní.

Hoci ste nikdy v živote nedostali červenú kartu, na ihrisku nebývate žiaden anjelik. Neraz vám rupnú nervy a štadión si vás zaškatuľkuje ako nevychovanca. Dá sa to vôbec obhájiť?
– Futbal je hra plná emócií a asi je fakt, že mne veľa netreba, aby som bez servítky vyjadril svoj názor. Ale dovolím si povedať, že málokedy som ja ten, kto začne nejakú výmenu názorov. Väčšinou to odštartuje jednoznačne nesprávne rozhodnutie rozhodcu alebo nejaké invektívy na moju osobu. Viem, že by som nemal reagovať, ale nie vždy sa to dá. Avšak myslím si, že som sa dosť polepšil, na jeseň som dostal v lige iba dve žlté karty. Na druhej strane, treba povedať, že podobné veci sa dejú bežne na takmer každom zápase a aj na iných úrovniach, čiže naozaj to nevnímam nejako dramaticky.

[poll id=”22″]

Ak by ste mali čarovnú paličku, vzali by ste nejaký svoj výrok späť?
– To by sme sa museli vrátiť do žiackych čias, na zápas proti FC Nitra B. Vedel som, že sa na mňa prišiel pozrieť človek zo slovenského prvoligového klubu, vraj už bol aj na minulom zápase, kde som skóroval. Asi v 10. minúte na mňa tréner kričal a niečo mi vytýkal, keď som mu naspäť vykríkol, nech ma dá dole. A behom piatich minút som bol vystriedaný. Až neskôr som sa dozvedel, že ma sledoval človek zo Spartaku Trnave a hľadal náhradu za Filipa Oršulu, ktorý vtedy odchádzal do akadémie Manchesteru City. Nebyť toho výroku, mohlo sa to celé vyvíjať úplne inak…

Oblastní rozhodcovia si od vás často zlíznu svoje. Teraz, s chladnou hlavou vo štvrtok večer (termín rozhovoru), na nich máte aký názor?
– Robia si svoju robotu, niektorí dobre, iní menej. V oblasti si najviac cením pána rozhodcu Vladimíra Kompasa, aj keď sme si cez zápasy už povedali svoje, má môj rešpekt, je to férový chlap. Aj na Zlatomoravsku máme zopár mladých nádejných arbitrov, musia však ešte nabrať veľa skúseností, ak majú vyššie ambície. Ja som nikdy ani len nepremýšľal, že budem rozhodcom, tak to aj ostane. Viem, že rozhodovanie nie je jednoduché, v tomto má dupľom každý právo na chybu. Avšak ak niekto sústavne a očividne, či i už úmyselne alebo nie, škodí môjmu mužstvu, je jasné, že sa nezdržím komentára. Napríklad predposledné jesenné kolo v Dolných Obdokovciach – súboj o jesenného majstra a „bum“, penalta v 90. minúte pre domácich. Rozhodcovi som na ňu nepovedal ani slovo, lebo to penalta jednoducho bola, snažím sa jednotlivé situácie vnímať objektívne. Pár rozhodnutí predtým by však ale stálo za preskúmanie.

Ste kanonier par excellence a dláždite Volkovciam cestu do piatej ligy, to už sa počúva krajšie, všakže?
– Že dláždim Volkovciam cestu do piatej ligy? To tak vôbec nevnímam. Iba dávam góly, to je jediné, čo ma na futbale baví. To je moja pomoc mužstvu, aj keď to niekto môže vnímať inak.

Kováčova jeseň: 15 zápasov, 20 gólov.
Skvelá jeseň Kováča: 15 zápasov, 20 gólov.

Súhlasíte, že vo Volkovciach máte najsilnejšie mužstvo v súťaži?
– Nesúhlasím. Hoci máme dobré mužstvo, na mená na papieri sa nedá spoliehať a sú tu tímy, ktoré chcú postúpiť viac ako my, navyše ja osobne ani netúžim hrať s Volkovcami piatu ligu. V tejto lige môže každý vyhrať s každým o tri góly, práve vyrovnanosť a nevyspytateľnosť z nej možno robí najlepšiu šiestu ligu na Slovensku. Avšak kvalita v nej nie je nijako ohromujúca, za piatou ligou veľmi zaostáva. Ale voči šiestym ligám v ostatných zväzov je určite na vyššej úrovni.

Keď hráte pred očami rodičov či priateľky, sú na vás pyšní?
– Rodičia nevynechajú ani jeden môj zápas, je to tak od mojich siedmich rokov. Nebyť ich interesu, už by som futbal určite nehral. Keby neboli pyšní, nechodili by, dokonca to prežívajú viac ako ja. Je veľmi milé, že na zápas vždy prídu s pocitom, že určite dám gól. Aj priateľka príde vždy, keď môže, vždy mi nakáže dva, tri či štyri góliky. Je moja motivácia jej po zápase napísať, že úloha je splnená a nejaký gól jej venovať. Jej pochvala mi robí veľkú radosť.

Pred 2 týždňami ste Hontianskej Vrbici dali päť gólov, penaltu trafili pätičkou. „Nech to tak kopne v majstráku, hrdina,“ rýpol si na sociálnej sieti obranca Dyčky…
– Podľa mňa ma pozná veľmi dobre, asi si chcel len rýpnuť… Podobne kopnutú penaltu som nikde na svete ešte nevidel, lákalo ma dať taký gól, mám rád výzvy. Už mám vymyslené niečo špeciálne aj na majstrák, tak ak budem kopať nejakú penaltu, chystajte kamery… (smiech) Veď futbal by sa mal hrať pre divákov. Ohlasy na moju penaltu boli pomerne veľké a okrem pána futbalistu z Dyčky vyslovene pozitívne.

Komu vlastne najviac vďačíte za to, ako dobre dnes hráte futbal?
– Na moje úlohy na ihrisku toho až tak veľa nepotrebujem, dodnes hlavou nenažonglujem štyri po sebe, avšak asi som sa narodil s akýmsi streleckým inštinktom, to sa nedá naučiť. Už spomínaný Alfonz Višňovský mi dal veľa, dodnes máme dobrý vzťah. Podobne Peter Hnilica, bol môj prvý kontakt s profesionálnym trénerom, vedel, čo robí, dnes je veľmi dobrá voľba pre nitriansku 19-ku. Avšak v najlepšom spomínam na Milana Nemca, bol aj reprezentant Československa, teraz trénuje Pohronie, lídra druhej ligy. On najviac veril v moje schopnosti, ja osobne to veľmi potrebujem cítiť. Jeho centre ľavačkou na tréningoch boli výstavné, z nich sa nedalo nedať gól. Čiže ak by som chcel ešte skúsiť „veľký“ futbal, volám jemu (smiech).

Vidíte sa v nejakom svetovom futbalistovi?
– Mal som zopár obľúbencov, či už to bol Wesley Sneijder, Zinedine Zidane, ale najmä Ruud van Nistelrooy, strelec na pohľadanie. Dnes už neobdivujem žiadneho svetového hráča, futbal už ani príliš nesledujem.

Z II. ligy U19 je do prvej „mužskej“ veľký skok, aj preto akadémia FC ViOn za celú svoju existenciu vychovala pre áčko minimum futbalistov (Mihálik, Pintér, Švec…). Aj vy sa cítite urazený, že ste si odkrútili mládež, ale ďalej ste nedostali šancu?
– Urazený nie som, asi je všetko tak, ako malo byť. Nemyslím si, že terajší odchovanci akadémie majú kvalitu, aby mohli byť pevnou súčasťou áčka. Myslím si, že 99 percent z nich si potrebuje odkrútiť 2-3 roky v nižších ligách. Na to však nemá trpezlivosť ani klub, ani hráči, preto takto je.

Čo si teda myslíte o fungovaní Požitavskej futbalovej akadémie?
– Nebudem sa vyjadrovať. Už sú to roky, čo v nej nie som. Určite sa mnohé zmenilo, ťažko povedať, či k lepšiemu. Je však nad slnko jasné, že prechod z druholigového dorastu do prvoligového áčka sa nedá zvládnuť zo dňa na deň, taký talent bol naozaj len Mišo Pintér.

Chodíte vlastne na futbal do Zlatých Moraviec?
– Naozaj zriedkavo. V minulom roku som nebol asi ani raz. Najbližšie, keď pôjdem na ViOn na futbal, tak jedine s kopačkami v taške (smiech).

Pred dvoma rokmi ste boli na sústredení s Vrábľami v Heľpe. Prečo váš prestup do tretej ligy neklapol?
– Celé som to stopol týždeň pred prvým majstrákom. Zavolal som, že už viac neprídem. Odtrénoval som s Vrábľami celú prípravu, bol som jej najlepší strelec s asi siedmimi gólmi. S trénermi Zimom a Reischlom som si od začiatku sadol, práve oni dvaja boli iniciátori transferu, veľmi ma tam chceli. Aj partia bola super, podmienky takisto slušné. Ale z domu do práce, z práce na tréning, z tréningu do postele… Ten kolobeh ma nejako prestal baviť. Uvedomil som si, že by ma to stálo veľmi veľa času, nestálo mi to za to, futbal už až tak neľúbim. Keď som vtedy prišiel vrátiť veci, zbadal ma tréner Zima a prívital ma slovami: „To čo si spravil?!“ A objal ma, bolo to dojemné. Párkrát sme sa stretli i v túto zimu, vždy medzi rečou spomenie, že vo Vrábľoch mám stále dvere otvorené. Sľúbil som mu, že ak to budú okolnosti vyžadovať a dovoľovať, prídem im na nejaký zápas pomôcť. Mám vnútorný pocit, že mu to dlžím.

V Žitavanoch Kováča (štvrtý zľava) uviedli do elitnej jedenástky ObFZ Nitra za lanský rok.
V Žitavanoch Kováča (štvrtý zľava) uviedli do elitnej jedenástky ObFZ Nitra za lanský rok.

Šanca, že raz ešte prerazíte vo „veľkom“ futbale, sa vám v VI. lige míňa s každým zápasom. O čom vlastne v kariére ešte snívate?
– Účinkovanie niektorých ligistov na futbalovej scéne sa sotva dá nazvať kariérou, nieto ešte u mňa. Chodím v nedeľu na zápas, aby som dal nejaké góliky pre radosť, to je všetko. Vo futbalovom živote nemáme žiadne nenaplnené ambície, tú kapitolu som po poslednom roku v doraste uzavrel. Ani len koruna kráľa strelcov ma už až tak neláka, minulý rok som ju vyhral a čo som z toho mal? Nedostal som ani len čokoládu Milku, akurát obrancovia si na mňa dávajú väčší pozor. Jediné zadosťučinenie bola nominácia do Jedenástky roka, to si veľmi vážim, neviem, kto v tom má prsty, keďže rok predtým som dal ešte viac gólov a nedostal som sa do nej. Ak by som však mal vysloviť jedno prianie pre túto sezónu, bolo by to finále Campri Cupu na štadióne FC ViOn s účasťou Volkoviec, najlepšie víťaznou.

AUTOR: Martin Kilian ml.
FOTO: Martin Kilian ml; Adam Ferenc.

Podobné články

Back to top button
Close