Oslávenec Milan Vrábel: Chcem vypiplať ešte veľa rozhodcov
V reštaurácii Flash to vo štvrtok vyváňalo výborným obedom, čaše sa dvíhali na jubilanta, zväzoví funkcionári vinšovali čerstvému šesťdesiatnikovi Milanovi Vrábelovi.
Hrdý rodák z Veľkých Uheriec sa do Nitry dostal po vojne, v najstaršom meste býva od roku 1979. Odjakživa k nemu pasovala lopta, futbal hrával do 27-tich, potom si navliekol rozhodcovský kabát a s píšťalkou behal po krajských trávnikoch skvelých 22 rokov. V lete začal dvanástu sezónu delegáta a štvrtú ako predseda Matričnej komisie ObFZ Nitra.
Že šesťdesiat? Tak toľko by sme Milanovi Vrábelovi neuhádli.
Kedy a prečo ste začali pískať?
„Bolo to v roku 1984, už piatu sezónu som hral na Chrenovej, ale po jednom zápase som sa rozhodol, že s tým seknem a vydám sa dráhou rozhodcu. Prehovoril ma môj sused z vedľajšieho vchodu Lojzo Macho.“
Rozhodcom ste boli do roku 2006, veď to je 22 sezón!
„Presne tak. V oblasti som sa zdržal len dva roky, hneď som postúpil do piatej ligy, vtedajšej I. B, zakrátko zas hore, štvrtú ligu som pískal azda dvanásť rokov. Zo štadiónov z celého kraja mám veľa zážitkov, príbehy na dlhé rozprávanie. Spoznal som veľa dobrých ľudí a dodnes som s viacerými v kontakte, vážim si napríklad takých, ktorí podajú ruku po výhre i prehre. Spomedzi rozhodcov rád spomínam na špičkového Štefana Gala, jeho férovosť bola známa. Vzormi mi boli aj Tóno Stredák či Jožko Vindiš.“
Istotne sú zápasy, ktoré sa vám nezmazateľne vryli do pamäti.
„Ihneď si spomeniem na jeden veľmi krásny. Tešedíkovo – Sereď, o postup do štvrtej ligy, výborná divácka kulisa, neskutočne kvalitné mančafty, skutočne som sa mohol venovať len futbalu. Domáci tuším vyhrali jedna alebo dva nula.“
A na ktoré duely spomínate neradi?
„Utekať zo štadióna som nikdy nemusel, mal som len jednu jedinú inzultáciu, aj to takú ľahkú. Váhovce hrali s Holíčom, domáci gólman inkasoval, pričom sa zrazil s vlastným obrancom a reklamoval faul na brankára, tak ku mne pribehol, chytil ma a mykol mnou. Na mňa siahať nikto nebude, ukončil som stretnutie, nasledoval kontumácia a brankár dostal trest na osemnásť mesiacov. Po čase som ho stretol už ako trénera a boli sme najväčší kamaráti.“
Pred jedenástimi rokmi ste píšťalku vymenili za zápisník.
„S delegátovaním som začal v roku 2006, po dvoch rokoch som už bol na nominačnej listine ZsFZ pre štvrtú a piatu ligu. Aj ako delegát mám zážitok – bol som nováčikom v štvrtej lige a dostal som zápas dvoch nováčikov, Okoličná proti Novému Životu. Návšteva zhruba tisíc divákov, výborný výkon rozhodcov a mužstiev, bez žltej karty. Po stretnutí sa oba tímy poďakovali.“
Keď raz za čas nemáte zápas v kraji, bývate nominovaný aj na zápasy našej oblasti. Čo povedať na adresu našich rozhodcov?
„Mladí rozhodcovia to majú ťažké, lebo sú mladí, aj preto som rád, že ich máme v oblasti tak veľa. Je pred nimi ešte veľa práce, teším sa, keď som delegovaný na zápasy s mladými arbitrami, lebo si myslím, že im mám čo dať, chcel by som ich ešte veľa vypiplať. Pre rozhodcu je ťažké udržať rovnaký meter počas celého stretnutia a často i niečo prepočuť, ja už beriem nadávky len ako štebot vtákov.“
Najlepší rozhodca v našej oblasti je Alojz Macho. Súhlasíte?
„A jednoznačne najlepší, určite hlavne kvôli posudzovaniu a vedeniu stretnutia. Nikto ho nechce doma. Prečo? Lebo má imidž rozhodcu, že nikomu nedá ani milimeter na viac, keď áno, tak to nikto nezbadá. Vzhľadom na vek má aj slušný beh. Vidno, že pískal aj druhú ligu.“
Kto mu šliape na päty?
„To by som klamal, nevidel som ešte všetkých mladých.“
Malá pomôcka – v lete sme do piatej ligy posunuli náš veľký rozhodcovský talent, Markusa Šinku.
„Toho som ešte nevidel, to už mi aj jeden kolega z kraja mi volal, aby som sa išiel naňho pozrieť. Koho som videl, bol napríklad Janko Lenický, ten sa mi ukazoval dobre. Mladý rozhodca musí byť hlavne vypískaný, skúsenosti nabrať na ťažkých zápasoch, pre postup na sebe pracovať a po ňom takisto. Nemám rád rozhodcu, ktorý keď nepostúpi, tak skončí..“
Našim arbitrom sme pred rokom vybavili komplet značkové ošatenie, intenzívne beží projekt Škola mladých rozhodcov a navyše už tri roky hrajú najkrajší a najlepší futbal v západokraji. Pekná vizitka ich šéfky Alenky Jančokovej-Žáčikovej, všakže?
„Takú prácu robia v máloktorom okrese. Za mojich čias sme nemali také možnosti, dnes je o mladých rozhodcov dobre postarané.“
Pred štyrmi rokmi ste kandidovali na predsedu Oblastného futbalového zväzu, vyhral Štefan Korman. Ako hodnotíte jeho robotu?
„Určite to bola dobrá voľba, že to zobral Štefan, to, čo dokázal, vidím jednoznačne pozitívne. Teším sa, že moje myšlienky o väčšom dôraze na mládež boli vypočuté, aktivity a rôzne turnaje, ktoré sa dnes robia pre deti, sú úplne super, keď na Chrenovej vidím plné ihrisko malých futbalistov, tak mi poskočí srdiečko. Niekto povie, že nie sú deti a kašle na to a niekto zahodí za hlavu aj rivalitu a pokojne sa v prospech mládeže spojí so susednou dedinou, napríklad Báb s Rišňovcami, to je to šialenstvo funkcionárov. Deti sú, len treba človeka, čo s nimi vie robiť, spomeniem Romana Hromádku, jeho robota v Cabaji-Čápore je skvelá, vie deti omotať, ale zároveň ho rešpektujú.“
Hovorí sa, že aktuálny Registračný a prestupový poriadok dedinskému futbalu nepraje. Vidíte to podobne?
„Určite to nie je šťastné riešenie, úniky hráčov búrajú kluby, ktoré z odchodov hráčov nemajú skoro nič. Z tohto pohľadu vidím dedinský futbal v ohrození. Preto klobúk dole pred každým bláznom robiacim futbal na dedine, potrebujeme viac Maťov Ševčíkov z Lapáša.“
Sledujete našu šiestu ligu?
„Máme jednu z najkvalitnejších šiestych líg v západokraji, veľa dobrých mužstiev. Ak mám voľno, chodím sa pozerať do Janíkoviec, naposledy som bol na výbornom zápase s Vlčanmi, hostia síce dostali päťku, ale hrali krásny otvorený futbal, no domáci mali ligového futbalista Vraťa Gajdoša. Janíkovce majú veľmi dobré mužstvo a sú môj favorit na prvé miesto, ale kvalita je aj v Dolných Obdokovciach a zlé mužstvo nemá ani Rumanová, uvidíme.“
Čas do 26. ročníka legendárneho Vianočného turnaja sa nám pomaličky kráti. Už sa tešíte?
„Samozrejme. Prídem sa pozrieť, najradšej na všetky tri dni. Turnaj má svoje čaro, som nadšený jeho atmosférou, pamätám si aj jeho prvé ročníky ešte v maličkom, možno som v nejakom mužstve aj hral. Vyše päťdesiat dedinských mužstiev na jednom turnaji nám závidí celé Slovensko, za to, ako to dnes vyzerá, môžeme ďakovať práve aj Štefanovi Kormanovi.“
Poďme sumarizovať – čo vám futbal dal a vzal?
„Určite mi vzal víkendy s rodinou, manželka Silvia vydržala soboty i nedele bezo mňa. Ale na druhej strane mi dal veľa radosti, priateľov, zdravie, v globále mi veľa.“
V nedeľu ste oslávili šesťdesiatku. Na koľko sa cítite?
„Šesťdesiatke sa hovorí desiate výročie päťdesiatín, nie? Keď hrám futbal, tak si hádam štyridsať, no na druhé ráno tak osemdesiat… (smiech) Stále sa udržujem vo forme, chodím si dvakrát týždenne zabehať a zakopať si so starými pánmi Chrenovej. Presne v nedeľu som mal aj rodinnú oslavu, vyše tridsiati sme sa stretli v kaštieli v Mojmírovciach. Cítim sa dobre, na nudu sa nesťažujem. Ak budem mať dôveru zväzu a dovolí mi to aj zdravie, ešte rôčik by som chcel pôsobiť ako delegát. Stále platí, že po rodine a robote v policajnom zbore je futbal moja veľká láska.“
Autor: Martin Kilian ml.
