Klement Tesársky, volkovský rekordér?

Pri behu ruky skrčené. Medzihra v jednom malíčku, pasy za obranu v druhom. Hlava hore. Pán futbalista Klement Tesársky v 39-ke pri zlatej sezóne Volkoviec nevynechal ani sekundu a v štyridsiatke si zaumienil, že predsa ešte dva roky vydrží. Veď je v hre rekord!

Čo mi napadne pri mene Klement Tesársky?

Skýcov vyhrával. Siedma liga cé mu patrila. Doma by aj Real Madrid rozniesol. Nečudo, že som nedeľné novinárske telefonáty predsedovi Petrovi Černákovi začínal vždy rovnako: „Koľko dal Klemo?“

Nuž, o Skýcove by sa dnes písalo ťažko.

Zato o Klemovi ľahko.

Čože je to štyridsiatka?
„Chalani si zo mňa robia srandu, že už som starý chlap a do hrobu mám bližšie, smejem sa, ale vek zatiaľ nejako nepociťujem. Je to len číslo.“

Poďme tam, kde to všetko začalo – Calex Zlaté Moravce.
„Nie je to celkom tak, že som začínal na Calexe. U nás vo Volkovciach deti nehrali, tak ma tatko zobral do Čiernych Kľačian, čiže tam sa udiali moje prvé futbalové kroky. No a asi v desiatich som išiel na Calex, kde som vydržal až do žiakov.“

Viedli vás k futbalu aj rodičia?
„K futbalu ma viedol hlavne otec, mama pred ním ešte aj teraz zatvára oči, bojí sa, v podstate vždy, keď sa na mňa bola pozrieť, tak sa mi niečo stalo.“

V mladšom doraste ste si zvolili Banskú Bystricu. Prečo?
„Do Banskej Bystrice som chodil na gymnázium, preto Dukla. Trénoval nás Peter Benedik, z vtedajších spoluhráčov sa mi v hlave vybavia Martin Laurinc, ktorý v roku 2006 vyhral titul s Ružomberkom, Mário Záveterník či Richard Hejčík, ten bol neskôr na Lapáši. Vyšiel som z dorastu, ale v Banskej Bystrici som ostal, popri vojne som hrával za treťoligové béčko.“

Vojna sa skončila. Horsa, hejsa, naspäť do Calexa. Päť rokov. Ako pekných?
„Úvod bol ťažký, darilo sa mi tak striedavo oblačno. Spočiatku som nehrával, len striedal. Veľmi ťažké boli pre mňa aj začiatky s trénerom Jožkom Kollárikom, v jednom prípravnom zápase ma vystriedal už v piatej minúte. Postupne som sa začal presadzovať, utvorila sa dobrá partia, až sme to spolu v roku 2001 dotiahli do druhej ligy.“

Tu vás preruším – Calexu sa práve po postupe do druhej ligy začal kopať hrob. Za inzultáciu delegáta v zápase proti Topoľčanom vám strhli dvanásť bodov. Pridali sa finančné problémy a fúzia s rozpínajúcim sa ViOnom bola jediným riešením.
„Bolo pekné vyhrať tretiu ligu, ale myslím si, že sme do druhej išli nepripravení. V klube niečo nebolo dobre. A inzultácia? Nevidel som, kto vtedy toho delegáta udrel, stalo sa, čo sa stalo, nepomohlo nám to, určite aj to pochovalo Calex. Ja som bol len na tribúne, lebo som mal roztrhnutý krížny väz, moje vlastne prvé zranenie, ktorým mi kariéra utrpela. Bolo to tak, že som v sobotu hral za Calex v Žiari nad Hronom a v nedeľu som išiel za Hostie, čo bolo béčko, nastúpili sme v Machulinciach a prihodilo sa..“

Spojenie klubov priviazalo k ViOnu aj vás. Potom ste sa zastavili vo Vrábľoch a Trhovej Hradskej, hovorme však o Rakúsku. Dedinky Hochwolkersdorf, Rust a Natschbach vám boli súdené dokopy na tri roky. Ako tam bolo?
„Prvá sezóna s Hochwolkersdorfom bola vynikajúca, hneď sme postúpili, všetko bolo super. Potom prišiel nový tréner, skončili sme v strede tabuľky. Začalo sa však prehrávať a kto si to v Rakúsku vždy odnesie? Práve legionári. V mužstve sme boli traja cudzinci a na zlé výsledky sme doplatili my. O prestupe do Rakúska majú všetci veľké oči, ale hrať tam je veľmi ťažké.“

Už v časoch na ViOne ste nikdy nepohrdli šancou zahrať si za béčko vo Volkovciach. Doma je predsa doma.
„Jasné, Volkovce sú moja srdcovka. Vo Volkovciach som bol na dve etapy, teraz beží tretia. Starosta Ondrej Kozolka ma dokázal prehovoriť aj vtedy, keď mi na treťoligovej Novej Bani úplne prestal chutiť futbal a chcel som skončiť. Bez neho by futbal vo Volkovciach takto nevyzeral, stará sa o všetko.“

Druhú mladosť ste chytili na Skýcove. Dva tituly za sebou!
„Skýcov, po Volkovciach moja druhá srdcovka. Zavolali ma tam kamaráti ako Ľubo Štucika, ten nás neoficiálne trénoval, či Martin Magušin. Zišla sa dobrá partia, vyhrávali sme, pekné časy. Platilo a platí, že dobré výsledky majú tí siedmoligisti, ktorí trénujú. No ja som na veľa tréningoch nebol, pracoval som na sebe individuálne, chodil som si zabehať, zahrať so starými pánmi.“

Skýcov spadol na dno. Hviezdy zašli za lepším, hrajú mladí, v siedmej lige majú skóre 2:92. A vám musí srdce praskať.
„Nejako sa to rozpadlo. Prečo, neviem. Skončil som ja, odišli Martin Magušin, Ľubo Štucika, ‚Koštial‘ (Peter Jenis, pozn. red.) a padlo to. Mladí chlapci sa snažia, ale majú to ťažké. Hodilo by sa im zopár skúsenejších.“

Keď sa vlani Zlaté Moravce spojili s Vrábľami, Volkovce prišli o vyhriate miestečko štvrtoligového béčka a usúdili, že najlepšie bude začať od piky – po štrnástich rokoch v siedmej lige. A s vami v strede poľa.
„A siedmu ligu sme aj rýchlo opustili, postúpili hore. Výborná sezóna. Ale s takým kádrom to asi inak ani dopadnúť nemohlo, trénovali sme trikrát do týždňa. Všetci sa na nás chceli vytiahnuť, boli tam veľmi dobré zápasy, až ťažké.“

Volkovce slávili titul po 23 rokoch. A vy ste naozaj vynechali nula minút.
„Veru tak, v tridsiatich deviatich rokoch som prvýkrát mal sezónu s plnou minutážou. Predtým sa mi to ani raz nepodarilo, viackrát ma brzdili zranenia.“

Po siedmej lige desíte aj šiestu. Máte najlepší útok, našliapnuté na druhý postup za sebou. Je vo vašich silách aj piata liga?
„V kútiku duše o piatej lige určite niekto rozmýšľa. Ja si myslím, že zatiaľ Volkovciam stačí aj šiesta, ktorá je ozaj super a so siedmou sa nedá porovnať.“

Blíži sa GOAL TRAVEL Jedenástka roka ObFZ Nitra. Isto by ste sa potešili, keby ste sa 24. novembra na galavečeri v Rumanovej objavili.
„Na to vôbec nemyslím, to nech je pre mladých chlapcov. Bola by to pekná pocta, ale v tejto súťaži sú určite lepší hráči ako ja, ktorí si to zaslúžia viac. Mne to už k ďalšiemu rastu nepomôže.“

Ide z vás skromnosť. Aký ste na ihrisku?
„Jáj, na ihrisku je to veľmi ťažké so mnou… (povzdych) Neviem sa správať. Či k súperovi alebo k rozhodcom, niekedy je to veľmi zlé. Po zápase ma to ale vždy mrzí. Nemal by som byť taký.“

„Chodil som sa naňho pozerávať ešte ako chlapec, keď hrával za Calex. Vždy to bol tvorca hry s futbalovou inteligenciou. Neskôr som s ním hrával za Volkovce, často sme trénovali možno len štyria či šiesti a bolo zaujímavé, že on nikdy nechýbal. Vždy pristupoval k futbalu profesionálne, dodržiaval životosprávu ako málokto, proste stará škola. Jeho prístup k futbalu chýba deväťdesiatdeväť percent mladým futbalistom,“ povedal o vás váš bývalý spoluhráč a dnes tréner Nevidzian Juraj Baláž. Sedí?
„Môže to tak byť. Mladí si niekedy veci zľahčujú. Ja som bol vždy vedený k tomu, že na tréningu šomrať môžem, ale odrobiť si ho musím.“

Koľko Klementov ešte poznáte?
„Môjho otca a brata starého otca.“

Sochy Klementa Gottwalda sa stavali po celom Československu. Bude vo Volkovciach stáť socha Klementa Tesárskeho?
„Nie, to určite nie. Vo Volkovciach musia postaviť iné sochy. (smiech)“

Dokedy plánujete hrať futbal?
„Končím pomaly už každý polrok. Starosta mi povedal, že najstarší futbalista vo Volkovciach bol v štyridsiatich dvoch práve on, takže by som mal ešte aspoň dva roky vydržať, aby som ho predbehol. Ale hlavne nech mi zdravie slúži.“

Od 28. októbra máte štyridsať rokov. Splnili ste si už všetky sny?
„Dúfam, že nie. Snáď ešte bude niečo pekné.“

Autor: Martin Kilian ml.

FOTO: MY Nitrianske noviny; ŠUKER; archív rodinky Tesárskych; Tomáš Kozolka.