Zlatá horúčka Čakajoviec. Deväť núl Maka ligu ľaká

Odsek z futbalovej Biblie: útok vyhráva zápasy, obrana tituly. Z jesennej faktúry VII. ligy A sú preto pokojnejšie Čakajovce, než o bod druhé Svätoplukovo.

Za všetkým je manažér Peter Bojda – pred rokom presvedčil Patrika Andrášika odísť od rozrobenej roboty v Jarku, do tašiek mu prihodil aj Mareka Magu a Petra Penzeša. Plán znel jasne: rok sa budú sovy pelešiť a rok všetkých zrážať.

Tím ešte nebol hotový

„Cítil som, že mužstvo potrebuje novú motiváciu,“ začal Peter Bojda. Pred rokom sa odvolal z postu trénera, ostal len manažérom. Prstom ukázal na Patrika Andrášika.

Čakajovce sa postavili na štart siedmej ligy. Hneď v prvom kole skolili rišňovského medveďa, v druhom vyhrali v Diakovciach a skalní tlieskali. Všetko pôjde ako po masle, zdalo sa.

Lenže sa nakopili straty, lacné remízy v Jarku, so Šuriankami, prehry s Lukáčovcami, Večou a Svätoplukove, v úvode jari ich porazili aj Rišňovce. „Jasné, že sme chceli miešať karty, ale hlavne zohrať sa. Oťukať. V Rišňovciach sme prehrať nemuseli, no povedzme si tak, že najlepší tím v lige sme ešte nemali, veď tam boli aj kvalitné šalianske mužstvá. Nezvládli sme ľahké zápasy, skončili tretí. Minulá sezóna nám ukázala, že mužstvo treba dobudovať,“ poškriabal sa po fúzoch.

Začalo leto, Peter Bojda zobral fixku a tabuľu – zlepšiť obranu, vyšperkovať útok.

Šurianska trápenka

Keď Bojda kupoval balenie Andrášik – Maga – Penzeš, videl za horizont. Čakajovčania sa za rok na seba naučili. Takže kým podaktorí vstupovali do novej sedmičky v potrhaných košeliach, oni v obleku. Zohratom gale. Úsmev im navodila aj reorganizácia. Šaľania boli fuč. A sovy razom favoritom. „Len papierovým,“ poznamenal Patrik Andrášik a nadýchol sa: „Dobrých mužstiev je v tejto súťaži dosť. Nechceli sme si v šatni povedať, že my sme favoriti a my musíme. To by nám zväzovalo nohy.“

Pomohlo im, že v prvom kole prešli očistcom. Šurianky ich takmer nachytali na hruškách. Strach z remízy 2:2 zahnal až nadstavený čas a strela Kociana. „Aj sme sa báli o výsledok, napokon sme šťastným gólom vyhrali. Derby nemá favorita, ani prvé jarné kolo v Šuriankach nebude ľahké,“ upozorňuje hrajúci tréner.

Brilantná forma a strata Kociana

Hriechov zbavení nemali páru. Čakajovce to rúcali doma-vonku, desať súperov padlo ako domino. Padlo vhod, že v Lukáčovciach proti nim nenastúpil tunajší gólový mocipán Mário Horváth (stál za červenú) a so Svätoplukovom hrali vyše hodinu v presile (hosť Žáčik urazil rozhodcu). „Ťažko povedať, či by sme tie zápasy vyhrali aj tak. Každopádne, bolo kľúčové, že sme duely v Lukáčovciach (2:1) a so Svätoplukovom (3:1) zvládli. Súťaž je atraktívnejšia ako kedysi, ale zas slabšia, v niektorých dueloch sme mohli hráčov šetriť. Jedenásť výhier po sebe som nečakal, najlepšie sme hrali v Hájskom (5:0) a Nových Sadoch (1:0). No zastavili nás karty a zranenia,“ premostil Andrášik.

Z Nových Sadov totiž odišli s troma červenými, Viktor Kocian vyfasoval za napadnutie päť týždňov. Proti Cabaju-Čáporu (0:1) a Mojmírovciach (0:0) chýbal práve jeho elán. „Posledné dva zápasy jesene sme nezvládli… Chlapci maródili, neboli sme kompletní. Neboli sme síce horší, ale nedali sme góly a nemali šťastie,“ vysvetlil stopér.

Čo by dali za Diega Costu…

No keď sčítalo a podčiarklo, Čakajovce mali na čo pripiť. Jeseň finišovali prví, s bodom na Svätoplukovo. „Za jeseň chválim celý kolektív. Máme skôr brejkových hráčov, doma sme hrali na dvoch útočníkov, vonku na jedného. Pomáhala nám zohratosť, vzadu sme boli stopercentní. Jar nebude ľahká, najväčším konkurentom je Svätoplukovo, zápas u nich doma bude náročný. No my sme prví a je v našich silách tak aj skončiť,“ vraví 38-ročný skúsenec.

Populárny Vianočný Moget Cup neminie ani Čakajovce, v druhom hracom dni sa na ne už tešia Rišňovce a traja ďalší. V zime budú makať len doma a na futbalovom trhu sondovať po tanku na hrot – lebo viac gólov dalo až päť mužstiev. „V útoku ma niektorí hráči sklamali, na jar chceme dávať viac gólov. Hodil by sa nám útočník typu Diega Costu, už po ňom pátrame,“ zamýšľa sa.

Na čiare pochytal aj nemožné Peter Mako, obranu pred ním usmerňoval Patrik Andrášik. Štítom na polke bol Vladimír Klačman, v strede behal oblastný maratónec Marek Maga, na krídlach Viktor Kocian, vždy nebezpečný bol klan Gregušovcov. No a vpredu hrozil dvanásťgólový Matúš Šturdík. „Keby mám pochváliť jedného, tak určite Peťa Maka. To je brankár! Je topka, jeden z najlepších v okrese. Pripomína mi Joža Košovana z močenských čias, tiež sa hádže po každej lopte a je veľký srdciar,“ nechal sa uniesť Patrik Andrášik. Raz dávno mastil aj druhú ligu, v Elduse Močenok ho trénoval nebohý Tibor Meszlényi.

Mako chytá ako o život

Peter Mako je jednotkou v bráne Čakajoviec už od sedemnástich. Zreje ako víno – ťahá mu na tridsaťdva, na jeseň vychytal deväť núl! „Pri troche šťastia ich mohlo byť aj viac. Rekord to nie asi nie je, keď sme pred ôsmimi rokmi vyhrali tretiu triedu, mal som ich azda pätnásť,“ vraví syn výborného brankára Milana Maka.

Centimetre kompenzuje tigrovitým skokom na čiare. Trému nemá od dvoch titulov v doraste, obrannú štvorku Nemček – Andrášik – Stracinski – Vnučko ožiaruje pokojom. „Defenzíva hrá vynikajúco, chlapci mi pomáhajú, máme super formu. V niektorých zápasoch dokonca na mňa nešla ani strela, naopak najviac som sa zapotil pri výhre 2:1 v Lukáčovciach,“ prezradil „Iker“.

Z Čakajoviec odišiel len raz, no z Chrenovej sa už po polroku vrátil. Chceli ho Váhovce, volali Zbehy, pýtali sa Alekšince. Košom dostali všetci. Nepredajný artikel. „Som Čakajovčan, hrám za Čakajovce, nič mi tu nechýba, doma som ako ryba vo vode. Snáď našu výbornú sezónu spečatíme postupom,“ pridal Peter Mako.

Postupové trable

Že postup? Hups. Makovi to ušlo. Čakajovčania toto magické slovko zďaleka obchádzajú. Hlavne Bojda a Andrášik sa ho boja ako čert kríža. Zato nepriateľské Svätoplukovo ho už smelo napálilo do éteru…Psychológia. „Jasné, že by sme chceli vyhrať ligu, aj káder na to máme, ale nerád hovorím o postupe. Vidíte, Svätoplukovo to už povedalo narovinu, tým pádom si myslím, že bude na jar pod väčším tlakom než my. My si to u nich rozdáme v dobrom zápase,“ šalamúnsky kľučkuje predseda Daniel Mako.

Futbalistov na vyšší level majú obaja, iné je to s podhubím. Neúprosná podmienka je mať družstvo mládeže. Lenže čakajovské deti chodia za loptou do Zbehov a svätoplukovské do Mojmíroviec či Cabaja-Čápora. „Keď chceme zachrániť futbal v Čakajovciach, mládež jednoducho zložiť musíme. V januári bude schôdza, budeme debatovať,“ uvedomuje si.

Konkurenčný boj zaujímavo farbí aj druhá porovnávačka – kým v Svätoplukove sa hráči prezliekajú v budove sto metrov za ihriskom, „my máme šatne v poriadku. Aj areál je pripravený na vyššiu súťaž. A to vie každý, kto príde do Čakajoviec,“ zakončil Daniel Mako.

Autor: Martin Kilian ml.
FOTO: MY Nitrianske noviny – Ladislav Odráška; OFK Čakajovce.