Lehoťan Pavel je legenda Železnej Rudy, tlieskal mu aj Vízek
Rudolf Pavel príde „domov“ do Lehoty len na Vianoce. Nikdy však nie naprázdno.
„Vianočný turnaj je skvelé podujatie, klobúk dolu pred organizátormi,“ s obdivom vravel Rudolf Pavel, 66-ročný Lehoťan, ktorého vojenčina odpichla k znamenitej funkcionárskej kariére.
Od hotelov k futbalu
Každý správny dedinský chlapec kedysi kopal do lopty, výnimkou nebol ani Rudolf Pavel. Za Lehotu hrával do pätnástich. „V zápase proti Dolným Krškanom mi však zlomili nohu a s futbalom som musel skončiť,“ začína rozprávanie skúsený muž.
Vojenčine vtedy neunikol nik, Pavel však vďaka nej určite viac získal, než stratil. Narukoval v Bore u Tachova, no po mesiaci ho prevelili na Šumavu, do malého mesta Železná Ruda na hraniciach Česka s Nemeckom. „Na vojnu sa mi nechcelo, ale musel som. Napokon však dopadla skvele. V Železnej Rude som sa usadil, našiel si manželku, podnikal v hotelierstve, so ženou sme vlastnili aj predajňu potravín,“ hovorí.
Životnú vášeň kŕmil aj u našich severných susedov. „Za Železnú Rudu som nikdy nehral, miesto v tíme mali len vojaci. V roku 1989 futbal v meste skončil, a tak sme sa s kamarátom dohodli, že ho obnovíme,“ vracia sa v čase.
Fotbalové jednote Spolku regionálné kopané (FJ SRK) v Železnej Rude šéfoval rovných 25 rokov (1989 – 2014). Pod jeho vedením boli v klube štyri mužstvá (áčko, béčko, dorast, žiaci), muži hrali najvyššie v 1. A triede, teda v krajskej súťaži. „Mám len najkrajšie spomienky. Začínali sme v poslednej súťaži, ale postupne sme sa cez okresný prebor prepracovali až do krajských súťaží. Robili sme aj nohejbal, ešte v šesťdesiatich dvoch rokoch som ho dokonca hrával,“ prezrádza.
Vízek aj Siegl
V Železnej Rude ho majú za boha, odmenili ho titulom Legenda mesta. „Takéto ocenenie som vôbec neočakával, vždy som robil futbal kvôli tomu, že ma to bavilo. Anketa sa vyhlasuje posledných päť rokov, povyhrávali ju staršie ročníky lyžiarskych reprezentantov a ja, bol som prekvapený,“ priznáva.
Dvadsaťpäť rokov je jedno štvrťstoročie. Príliš dlhá doba na to, aby sa na ňu zabudlo. Keď Pavel končil s funkcionárskou kariérou, na nohách bolo celé mesto. „Chlapi od nás z klubu ma poriadne prekvapili, keď mi povedali, že mi chystajú rozlúčkový zápas. A nie hocijaký, veď zavolali Vízekovu Kozlovnu! To je názov Vízekovho podniku, pod ktorým chodí bývalý výborný futbalista hrávať so svojou partiou exhibičné zápasy po celom Česku,“ hovorí. Na začiatku augusta 2014 tak sedemstovka divákov tlieskala takým hráčskym kapacitám ako Ladislav Vízek, Horst Siegl, Jiří Novotný či Peter Herda. Ale viete, komu sa aplaudovalo najviac? No predsa Rudolfovi Pavelovi!
Lehotu má stále v srdci
Už je to 43 rokov, čo sa Pavel odsťahoval z Lehoty, ale na rodnú hrudu vonkoncom nezabúda. „Vždy, keď príde domov, niečo donesie, v minulosti kúpil celú sadu dresov našim žiakov i dorastencom, naposledy doniesol áčkarom lopty. Rudo je veľký patriot, aj keď je v Lehote len raz do roka. Jeho aktivitu si veľmi vážime, za jeho činnosť mu patrí od nás veľká vďaka,“ vzdáva hold dobrosrdečnému kusu chlapa Pavol Mesároš, rovnako poctivý lehotský funkcionár. „K Lehote mám vrelý vzťah, narodil som sa v nej a keby nebolo vojenčiny, som v dedine dodnes. Vojna však pretrhla viaceré vzťahy, keď som sa chcel do obce vrátiť, už som v nej nemal toľko priateľov, aj preto som ostal na Šumave. Lehotu a obzvlášť športy ako futbal, stolný tenis či hokejbal sledujem dodnes. A vždy keď môžem, rád pomôžem,“ dodal na záver rozhovoru, ktorý sa zrodil na 25. ročníku Vianočného turnaja MY Nitrianskych novín o Pohár spoločnosti Moget.
„Ruda“ Pavel si dnes užíva dôchodok, po víkendoch chodí na futbal. Páčil sa vám jeho príbeh?
