Päť príbehov o píšťalke

V oblasti máme skoro 80 rozhodcov, do kraja sme posunuli piatich vyvolených. 

Všetci piati žiaria zdravým sebavedomím a odhodlaním. No v prvom rade vďačnosťou. „Ďakujeme Alenke. Veľa nás naučila, teraz nám vnukla veľkú dôveru a chceme ju splatiť,“ unisono sa zhodli piati rozhodcovia z oblasti, ktorých Komisia rozhodcov ObFZ Nitra na čele s predsedníčkou Alenou Jančokovou-Žáčikovou posunula do piatej ligy.

Nazrite do komnát piatich talentov s píšťalkou.

MARKUS ŠINKA (20)
Bola to v nenápadnom domčeku pri jeleneckej železnici veľká sláva, keď 8-ročný Markus priniesol z medzinárodného turnaja v Prahe diplom pre najlepšieho hráča. Nad posteľou mu visí dodnes. „Fú… (smiech) Čo-to si spomínam. Hral som s Vestenickým aj Urblíkom, ten turnaj  Prahe bol pamätný, stretli sme sa tam aj s Evertonom. Tuším sme remizovali,“ ponára sa do mysľomisy.
Markus Šinka sa s loptou hral už  v brušku. Začínal v FC Nitra, no časom preňho v tíme nebolo miesto, tak išiel do Zlatých Moraviec. „Na ViOn som prestúpil v pätnástich, hrali sme prvú ligu. Vtedy sa začali moje problémy s kolenami, zlatomoravský ortopéd Štefan Hajdu mi raz oznámil, že v živote nebudem môcť hrať vrcholový futbal. Jeho slová sa neskôr naplnili,“ vraví študent Filozofickej fakulty UKF Nitra.
Zdravie stále haprovalo. Markus sa v šestnástich musel vykašľať na sny o veľkom futbale. Zamieril tam, kde je doma, tam, kde vyrastal. Do Jelenca. „Pritiahli ma aj kamaráti, skvelý kolektív. Zažil som trénerov Jozefa Ürgeho a Štefana Zemana,“ hovorí fanúšik Manchestru United.
Dlhé pasy, strely z diaľky, to bolo jeho. Trestňáky do tmy piloval s večným kamarátom Adriánom Kukučkom. Náhoda, že jelenecký dorastenec dal z priamych kopov v tejto sezóne už štyri góly? „Po tréningu sme ostávali na ihrisku do omrzenia, v lete hodiny cibrili techniku na záhrade. Super časy.“
Idylka. Všetko bolo krásne. Markus dával góly, už v šestnástich hrával za vtedy kvalitné áčko. Ozvalo sa koleno. Dva a dva je štyri, čiernovlasý sympaťák vedel, že s roztrhnutým predným krížnym väzom už toho veľa nenahrá. Zlákala ho píšťalka. „V sedemnástich som sa sám dokopal k pískaniu. Môj prvý zápas bol siedmoligový duel Jedľové Kostoľany – Ladice, rozhodovanie sa mi zapáčilo, makám na sebe dodnes,“ pokorne konštatuje.
Markus Šinka píska už tri roky a na jar 2017 je najlepším rozhodcom v nitrianskej oblasti. V úvode nastaví meter, ktorý celý zápas pevne kontroluje. Je blízko lopty, preto sa vo verdiktoch nemýli. S hráčmi často hovorí, objasňuje im svoje verdikty a zanecháva tak po sebe človečinu, ľudskosť.
O jeho postupe do piatej ligy sa šuškalo už vlani. Rok ešte ostal, dal mu veľa. „Do krajských súťaží sa veľmi teším, mám zdravý rešpekt. Verím si, raz chcem pískať Fortuna ligu,“ dodal na záver Markus Šinka. Koho obdivuje? „Toho Turka,“ premýšľavo sa škriabe po čele. „Už viem! Cüneyt Çakır, to je fantastický rozhodca.“

MÁRIO BUCHEŇ (21)
Školu nemusel. Rodený Zlatomoravčan vychodil v 10-tisícovom meste základku a na strednú sa pobral do 30 km vzdialenej Kalnej nad Hronom. Učil sa za grafika digitálnych médií. „Vždy som si to šiel len odsedieť. Najviac som sa tešil na telesnú,“ smeje sa Mário Bucheň.
Lepšie mu to šlo na ihrisku. ViOnu vyrastala kvalitná prípravka, v lige prehrávala len s Nitrou, na hrote žiaril Mário Bucheň, pod ním Adam Tokár, dnes hráč juniorky Bohemiansu Praha. „V Zlatých Moravciach som vydržal do štrnástich,“ oživuje spomienky.
Dva roky sedel doma, až prišla ponuka z Machuliniec. „Volali ma do dorastu, Huntík vtedy trénoval môj bývalý kouč v prípravke, dnes už zosnulý pán Blažej Šabo, česť jeho pamiatke. V Machulinciach bola výborná partia, dobrý tím.“
Už to nebol útočník Bucheň, ale stopér. Keď ho však proti Čiernym Kľačanom vysunuli na špic, gólové chúťky v sebe nezaprel a strelil hetrik… „Môj životný zápas, lepší som nikdy neodohral,“ hrajú kútiky pohodovému chlapovi.
K povestnej machulinskej šatni sa viaže aj Bucheňova netuctový niknejm. „V kabíne sme stále srandovali, ani neviem, o čom sme sa bavili, keď som vyriekol, že chcem byť gynekológom. Chalanom nebolo viac treba, prischla mi prezývka doktor,“ vysvetľuje. Volajú ho tak doteraz – len vkročí do Machuliniec a doktor sem, doktor tam…
Každý z nás si hľadá svoju životnú cestu. Mário Bucheň v grafike budúcnosť nevidel, vo futbale detto. „Môj dobrý kamarát Patrik Londák pískal a presvedčil ma, aby som to taktiež skúsil. Rozhodovanie ma chytilo, našiel som sa v ňom, od začiatku cítil väčšiu perspektívu ako v hocičom inom,“ prezrádza.
Je spravodlivý, zriedkavo sa stane, že zakiksuje. Keď píska Bucheň, často majú futbalisti pocit, že na ihrisku ani nie je arbiter. Rozhoduje tak dobre, že na trávniku ho poriadne nezazriete. Najviac by mu sedel neviditeľný plášť z Harryho Pottera.
Test odolnosti prišiel pred dvoma mesiacmi. Behavé Machulince čelili utrápenému Skýcovu. „Partizáni“ zbadali v obsadení Bucheňovo meno a vzbĺkli na červeno. Aby v Machulinciach pískal bývalý hráč Machuliniec? „Nemal som najmenšie obavy zo zápasu, šiel som doňho s chladnou hlavou. Aj keď som za Machulince hrával, bol som na sto percent rozhodnutý, že zapískam totálnu rovinu,“ hovorí. Aj sa stalo! Bucheňa si na trávniku nikto ani nevšimol, Skýcovu dal dokonca penaltu, 41-ročnému Štucikovi ju však vychytal 17-ročný Červený. „Jasná! Ruka v šestnástke, to sa musí pískať. Hoci sa spoza zábradlí domáci fanúšikovia sťažovali, že som mohol privrieť oči, bol som neoblomný,“ sebavedomo referuje zamestnanec exekútorského úradu.
Do piatej ligy idú len tí najlepší a Mário Bucheň je v kruhu postupujúcich právom. „Kraj je niečo viac, teším sa na novú výzvu. Chcem raz pískať aspoň druhú ligu, ale nič nepredbieham, v prvom rade musím ukázať, čo je vo mne,“ zakončil vyznávač rozhodcovského štýlu Marca Clattenburga.

JÁN LENICKÝ (21)
„Ledický Ján,“ číta z papiera Emil Valach, delegát „západokraja“. Trochu sa uťal, no „Janko“ ho s úsmevom poopravuje. Štartujú fyzické previerky ZsFZ. Šinka, Lenický, Bucheň, Palka, Pecho naukladaní na labužníckom tartane. Nervozita sa dá krájať. Najlepší rozhodcovia z našej oblasti musia prejsť.
Človek si povie – čo tam po fyzičkách! Športovci, mladí chalani, veď to musia dať ľavou-zadnou. No je to aj o psychike. Keď sa arbiter nevtesná do limitu, vlečie sa to s ním ešte hodne dlho. „Nemal som trému. Veril som si, mal som nabehané, nepripúšťal som si, že to nedám. S chalanmi sme sa poťahali,“ hovorí Ján Lenický.
Ako sa vlastne vo dostal štvrtok do Nového Mesta nad Váhom? Janko je rozhodca a dobrý. Čo dobrý, výborný! Do piatej ligy predsa berú len takých. „Teším sa do piatej ligy, ešte musím spraviť testy z teórie a už to bude betón. Nie som náročný, hoci ma prvá liga láka, aj tretia bude úspech,“ hovorí vysoký švihák.
Ale pekne poporiadku. Lenický mal sedemnásť, keď… „ma oslovil pán Štefan Korman, dnes predseda ObFZ Nitra, či nechcem skúsiť byť rozhodcom. Že nič za to nedám, že uvidíme, ako mi to pôjde,“ rozpamätáva sa.
Jedno-dve školenia a šup ho do vody. A riadne vrelej. Prvý zápas mal priamo v Žihárci. Keby dostal do gatí, nebol by prvým ani posledným. „Všetci mi hovorili, že v Žihárci sa ťažko píska, že mám očakávať náročný zápas. Nič z toho nebolo. Veľmi mi pomohol hlavný rozhodca Vladimír Novák, veľa mi ukázal, usmernil ma a nebyť jeho, mám oveľa ťažšie začiatky,“ vraví rodák z Hornej Kráľovej.
Lenický v októbrovú nedeľu 2014 nemal zápas, na registračku mu sadal prach v Močenku. Nechcel ostať cez víkend bez pohybu, v 80. minúte nastúpil za béčko bielo-modrých v Štefanovičovej. Lenže. Pravidlá sú jasné – aktívny futbalista nemôže pískať šiestu ligu a už vôbec nie postúpiť do piatej. Predsedníčka Komisie rozhodcov Alena Jančoková-Žáčiková má oči aj za chrbtom. „Preradila ma do siedmej ligy a rok a pol som sa z nej nevyhrabal. Veľmi ma to mrzelo, už som sa poučil,“ precedil Janko s úsmevom popod poctivo oholené fúzy. Do šiestej ligy sa vrátil, „vypískal“ sa k perfektným výkonom. Ďalej to už poznáte.
Inak. Janko bol žiakom prestížného gympla na Párovciach, do školy chodil poctivo, no už tak zaujato sa jej nevenoval. Lajdáčil hlavne matiku a fyziku. V jeho prípade sa však rysuje zaujímavý prerod. „Študujem učiteľstvo telesnej výchovy a geografie na FTVŠ UK v Bratislave. A nie len pre titul, rád by som sa stal učiteľom a vzdelával decká,“ dodal Lenický.

MAREK PECHO (32)
Marek Pecho je Zlatomoravčan ako víno. V mestečku pod východnými svahmi Tribeča aj začínal s futbalom. Rodičia ho prihlásili do prípravky na Calex, keď bol v doraste, tradičný klub sa sfúzoval s ambicióznym FC ViOn. Prežil aj sobáš dvoch značiek, chválili si ho tiež v druholigových mužoch.
Cestu však hľadal inde. Na polroka si odskočil do treťoligových Topoľčian a v septembri 2006 zakotvil v Novej Bani. „Krásne roky! S trénermi Lacom Éhnom a Jožkom Pavlíkom sme postúpili z piatej ligy do tretej,“ spomína dnes 32-ročný borec.
Akoby túžil po ďalšej postupovej jazde, keď sa v marci 2010 upísal v Seredi. Krčila sa v piatej lige, chcela nový impulz. A s Pechom ho dostala. S tvorivým záložníkom sa dostala až do druhej ligy! „Takisto skvelé obdobie. Darilo sa nám, vyhrávali sme, keď sme triumfovali v tretej lige, ťahali sme 23-zápasovú šnúru bez prehry.“
Práve Sereď má Marek Pecho vrytú v osude. Do oka mu tu padla šarmantná Simona Meszlényiová. Priezvisko je vám povedomé, že? Ide o dcéru známeho trénera Tibora Meszlényiho. V Seredi viedol aj Mareka. „Ja aj Simonka sme z futbalového prostredia, najkrajšiemu športu sa rozumieme. Aj doma je futbal častou témou debát,“ vraví hrdý otecko 5-ročného Xaviera a 2-ročnej Samie.
Pecho už v Seredi viac než rok nie je, aktuálne hráva piatu rakúsku ligu za Frauenkirchen. Nedávno mu skončila aj futsalová sezóna. Na palubovke drel pre Spartak Trnava! „V Trnave sme hrali futsal pre radosť, boli sme výborná partia a nikto z nás za to nemal ani cent,“ povedal.
Život v Zlatých Moravciach, futbal v Rakúsku, futsal v Trnave, robota v Hornej Kráľovej. Marek je poriadne rozlietaný po celom západe, keď sa mu do koloritu priplietlo pred troma rokmi rozhodovanie, začal obracať každú hodinku pre najbližších. „Stíhať všetko naraz je na veľmi náročné na cestovanie, ale keď chcem zabezpečiť rodinu, musím to zvládať,“ hovorí vystrihaný chlap.
Pecho rozhoduje už tri roky. V Rakúsku hráva v piatky, cez víkend píska oblastné súťaže. Rád púšťa tvrdú hru. „Nemám rád prifarbovanie súbojov, je to nečestné a do futbalu to nepatrí. Zatiaľ najťažší zápas som mal vlani v októbri, mestské derby Janíkovce – Chrenová bolo dosť hektické, musel som krotiť prehnané futbalové emócie. Na žiadnej dedine som však ešte nemal výrazný problém,“ zaklope si.
Kraj je preňho výzva. „Teším sa na niečo nové,“ zavŕšil Marek Pecho.

MATÚŠ PALKA (19)
Začínal v FC Nitra, v desiatich odmietol športovú triedu na ZŠ Tulipánová a z klubu odišiel. Putoval do ČFK Nitra, neskôr hral za Topoľčany. Útly pravý obranca si dal naposledy oprať štucky a odišiel do USA.
Bol august 2013. Šestnásťroční rovesníci Matúša Palku sa naháňali s dievčatami po kúpaliskách, on zamieril za študijným pobytom do Ameriky. „Rok som strávil v Dunwoody, na predmestí Atlanty, spočiatku sa o mňa starala japonská a neskôr venezuelsko-kostarická rodina. Každému to môžem len odporučiť. Naučil som sa samostatnosti a spoločenskosti, nabral nové skúsenosti,“ začal dobre upravený štramák. Za školu mastil futbal, tréner ho bral ako syna, postavil ho do stredu zálohy vedľa šikovného Uruguajca. „Dostali sme sa až do štátneho play-off. Krásne zážitky,“ vraví „Pales“. Za morom si ho tak cenili, že mu dali cenu pre najlepšieho nováčika školských súťaží!
Rok za Atlantikom ho zocelil. Matúš Palka videl svet. V sedemnástich sa vrátil domov. Vedel si veci viac vážiť, na všetko okolo seba sa chcel dívať inak. A aj na futbal. Kopačky vymenil za píšťalku. „Babka je odjakživa mojim najväčším fanúšikom. Nahovorila ma aj na pískanie. Začiatky boli ťažké, našli sa futbalisti, ktorí mi kričali, aby som zahodil píšťalku, ale mňa to nezlomilo. Vypracoval som sa, vlani v lete som postúpil do šiestej ligy. Rozhodovanie ma baví!“ s typickým úsmevom strieľa slová ako z guľometu.
Rovnako pohotovo zvykol ťahať aj karty z vačku. Kecať do roboty si nenechá, v Jelenci na jeseň vylúčil Klasovčanov Baka i Kollára. „Na ihrisku musí byť poriadok. Sám som hral futbal, do hráčov sa viem vcítiť, no mám k nim profesionálny prístup. Kedysi som kartoval veľmi často, teraz sa snažím dianie predovšetkým upokojiť,“ opisuje svoj rozhodcovský štýl.
Šinka obdivuje Çakıra, Bucheň Clattenburga. Koho rád sleduje v telke Palka? „Najradšej vzhliadam k slovenským rozhodcom ako Vladimír Vnuk, Ivan Kružliak, Marek Galo, zo staršej generácie vypichnem Ľuboša Micheľa a Antona Stredáka. Všetci sú moje vzory, lebo to, čo dokázali a dokazujú, je mojim snom,“ dodal arbiter v ideálnom veku na kariérny posun.

MARTIN KILIAN ml.