Kamarát do dažďa
„Najlepší ocko. Keď bolo treba, išiel za mnou aj na kraj sveta,“ povedala pri poslednej rozlúčke s Jozefom Kinčem dcéra Kristínka.
Nitrianske Hrnčiarovce dnes plakali. Plačú vlastne už od štvrtka, keď sa obcou začala šíriť tá strašná zvesť. Šéf futbalového klubu išiel krátko po polnoci skontrolovať nové závlahy. Neurobil to prvý raz. Na milovanom štadióne ho postihla náhla zdravotná príhoda, zradilo ho srdce. Všetko zachytili obecné kamery. Jožka našiel ráno jeden zo susedov, ktorý si prišiel na ihrisko zabehať.
Manžel, otec aj dedko. Chlap v najlepších rokoch, do šesťdesiatky mu chýbali ešte dva zárezy.
„Odišiel skoro, vôbec sme to nečakali,“ plakali deti. Zuzka, Kristínka, Dodo a Erik robili garde mamičke. Vyplakané oči už ďalej nevládali.
Päť rokov stál Jozef Kinče na čele TJ Štart Nitrianske Hrnčiarovce. Postup do krajskej súťaže je historickým úspechom klubu, čerešničkou na torte bol triumf na najväčšom halovom futbalovom turnaji Aquaflot Cup v roku 2022.
„Šťastnejší som bol v živote iba vtedy, keď sa mi narodili deti,“ povedal vtedy Jožko v návale hrdosti. V tej jednej vete bol celý on. Futbal miloval, rodina však bola vždy na prvom mieste.
Úspechov, ktoré sa rodili za Kinčeho éry, bolo viac. Štadión zmenil šat na nepoznanie. Nové šatne, tribúna, zveľadená hracia plocha, závlahový systém, pripravované ihrisko s umelou trávou. V klube pribúdali deti, pýchou sa stalo päť mládežníckych tímov a v hlave šéfa klubu sa rodili ďalšie plány.
Jožko však nikdy nestaval štadión ani klub sám. Mal vzácny dar – dokázal dať ľudí dokopy. Spájal obec s futbalom, klub so zväzom, sponzorov so športom, starších s mladšími. Po jeho boku stáli starosta obce Ďusi Czako, bývalý predseda klubu Palo Filo, poslanec Robo Tabi, funkcionári a tréneri Rišo Lidik, Maroš Cifra, Roman Ďurek a mnohí ďalší. Pomáhali aj najbližší, brat Laco a sestra Anka.
Jožko bol veľký srdciar. A vedel byť aj poriadny búrlivák. Najmä vtedy, keď mal pocit, že jeho hráčom niekto ukrivdil. Vedel sa nahnevať, povedať, že už má všetkého dosť. Na druhý deň však vždy vyšlo slnko.
Na poslednú rozlúčku dnes prišli stovky ľudí. Možno ich bolo viac ako tisíc. Ulice pri cintoríne zaplnila smútiaca obec, susedia, priatelia, futbalisti, tréneri, rozhodcovia, delegáti, kluboví funkcionári aj ľudia, ktorým Jožko počas života pomohol.
Počas poslednej rozlúčky zaznela aj myšlienka, že by futbalový areál mohol raz niesť meno Štadión Jozefa Kinčeho.
Nebolo by to pomenovanie po človeku, ktorý všetko vybudoval sám. Bolo by to pomenovanie po človeku, ktorý dokázal spojiť ľudí, dať im spoločnú víziu a presvedčiť ich, že má význam ťahať za jeden povraz.
Boli sme účastníkmi poslednej pocty človeku, ktorý po sebe nezanechal iba tribúnu či ihrisko. Zanechal vzťahy. Priateľstvá. Úctu. Dobré meno.
Zanechal po sebe ľudí, pri ktorých stál, keď svietilo slnko, ale najmä vtedy, keď pršalo.
Vzácni ľudia neodchádzajú celkom. Zostávajú v miestach, ktoré pomáhali budovať, aj v ľuďoch, ktorých dokázali spojiť.
Kamarát do dažďa.
ŠTEVO KORMAN
