Naj rozhodca či kráľ džungle? Macho píska 35 rokov, doma má tigre

Nikdy za sebou nikoho nemal, no aj tak za osem rokov postúpil z ôsmej ligy do druhej.

Aký rozhodca k nám príde v nedeľu? Macho? Tak to amen tma…

Nikto ho nechce doma. Každý ho chce von. Lebo „Lojzo“ vie odpískať len totálnu rovinu.

Kde hral, kedy začal pískať, koľko postupoval, či si počíta červené, ktorí mladí rozhodcovia mu šmakujú a čo za zverinec to má doma.

Alojza Macha sme hodinu potili.

Z Calexu ho museli dostať až policajti
Na základku chodil do Nitry, na strednú počítačovú do Bratislavy. Tam prvýkrát obul kopačky. „Mal som rád atletiku, tenis či bedminton, k futbalu som pričuchol trošku neskoro. Začal som až v doraste, za Tatran Devín som hral ofenzívneho záložníka alebo útočníka, potom ma vytiahli do mužov,“ začal Alojz Macho. S povesťou rýchlej gazely hrával tretiu ligu, do futbalu sa zbláznil. Ale zdravíčko, zdravíčko… „Mal som dvadsaťpäť, keď sa ozvali prvé problémy. Rozmýšľal som, čo budem robiť bez futbalu a ako študent som mal kopu času, tak som si spravil trénerský kurz a v Tatrane Devín som dva roky bol pri doraste,“ prezrádza.
V roku 1982 dal dunajskej krásavici božtek na rozlúčku a vrátil sa do Nitry. Volali ho hrať za Zbehy, ale on chcel pískať. „Chytilo ma to, prvý zápas som mal v Jedľových Kostoľanoch, hlavný bol môj bratranec a vzor Paľo Kocinec, ja som sa na čiare neisto triasol. Prežil som to a pískal som ďalej,“ s chuťou v hlase pokračuje.
Macho rástol každým zápasom. Z rozklepanej osiky bola zrazu osobnosť. Prirodzený rešpekt, suverenita. Od delegátov zbieral len absolutória. „V roku 1984 som postúpil do kraja, preletel som piatou, štvrtou i treťou ligou a v 90-tom som sa dostal do druhej,“ prehráva si postupový film. Cestu si razil vždy sám. „Nikdy som za sebou nikdy nemal, musel som byť dobrý. A mať šťastie na zápasy či delegáta. Lebo aj ten najlepší rozhodca občas pokazí duel,“ riekol.
S píšťalkou prechodil celé Slovensko, do zadku ho kopli v Hruboňove i na zápase Giraltovce – Kysucké Nové Mesto, raz mu poškriabali auto a tam tie zlé veci končia. V roku 1990 bojovali Calex Zlaté Moravce a Tesla Vráble o postup do druhej ligy. „A o postup do dvojky išlo aj mne. Pred derby za mnou prišiel delegát Kramarič, povedal mi, že keď zapískam dobre, postúpim, keď zle, nepostúpim. Vráble vyhrali 4:1 a postúpili, ja som zapískal dobre a postúpil som,“ usmeje sa. No úplný raj to nebol. Zlatomoravčania doma prehrali, vo fanúšikoch kypela zlosť. „Cez bránu sa prejsť nedalo autom, nieto peši. Museli pre mňa prísť dve policajné autá a v kordóne ma vyprevadili zo štadióna,“ smiechom prepukne Macho.

Tri červené za tri minúty
Macho postupne klesal. Z vyšších súťaží ho ale vyhnala veková hranica, nie výkonnosť. Späť v našej oblasti je už vyše desať rokov a vždy platilo len to, „že som rozhodca hostí, že ma nikto nechce doma a všetci ma chcú von… (smiech) To bude tým, že zápasy si chodím užívať, vždy pískam čistú rovinu. Som čitateľný rozhodca a pokutový kop je len vtedy, keď je,“ trafil to do čierneho sám.
Červená, žltá, Macho sa nebojí ničoho ani nikoho, mariáš pokojne začne aj v tretej minúte. „Červené si nerátam, ale veľa by ich nebolo, ako kartár sa necítim,“ trošku prekvapil. Tak čo teda zápas Trnovec – Mojmírovce pred troma rokmi, tri červené za tri minúty?!? „Všetky sedeli, všetko po súbojoch, jedna po až horibilnej kĺzačke na nohy,“ vytasil dobré argumenty.
Často býva delegovaný s mladšími. Tí sa pri ňom majú čo naučiť. „Ja mám výhodu v tom, že som starší a tým pádom zvyknem mať na ihrisku prirodzený rešpekt. Ale mladší rozhodcovia to majú ťažké, keď pískajú starému matadorovi, bossovi dediny, ktorý sa v krčme bude potom chváliť, komu dolámal nohy. Dupľuje sa to aj tým, že nižšie súťaže sa pískajú ťažšie ako vyššie, hlavne kvôli kultúre pohybu hráčov,“ zamyslel sa.
V nitrianskej oblasti sa robí s rozhodcami na jednotku, s obľúbenou predsedníčkou Alenkou Jančokovou-Žáčikovou sú v tých správnych rukách. V máji postúpilo do kraja až päť a noví Machovia sa rodia naďalej. „Dobrých mladých rozhodcov je teraz viacej. Páčia sa mi Martin Hörik, Frederik Domasta, Matúš Šturdík a celkom dobre sa javí aj mladý Števo Korman, asi má od tata dobré rady. Teraz s ním idem do Nitrianskych Hrnčiaroviec, už sa teším,“ povedal tri známe mená a jedno, ktoré známym ešte len bude. „Ale dobrých arbitrov máme ešte viac. Celkovo je v našej nitrianskej oblasti veľa chalanov, ktorí majú perspektívu niečo v tomto rozhodcovskom športe dokázať,“ dodal.

Sedemdesiat opíc
Niekto si číta knihy, niekto sa hrá na počítači, niekto zbiera známky a Alojz Macho chová exotické zvieratá. „Niečo chovám doma, niečo na farme pri Nitre. Mám doma sedemdesiat opíc, papagáje, cicavce, žeriavy, lemury, mačkovité šelmy, bársčo. Dva či tri týždne sa u mňa zdržia aj levy alebo tigre, potom to ide majiteľom, ktorí tie zvieratká naozaj chcú,“ vysvetľuje. Možno by ste neverili, ale u Machovcov na Klokočine majú aj obyčajného psa! „Vychádzky s ním sú môj obľúbený relax. Udržiavam sa v kondícii, do haly si chodím zahrať futbal s mladšími chlapcami. Preto aj keď sú rozhodcovské fyzičky, nie som nikdy pozadu,“ zakončil „Lojzo“.

Alojz Macho je v službe už 35 rokov. A najlepšieho rozhodcu si nechcite pohnevať – viete, čo má doma… 

Autor: Martin Kilian ml.