Róbert Jež má 60: Postup s Bábom by bol vrchol mojej kariéry
Špílmachra najlepšieho nitrianskeho tímu v histórii skromnosť neopúšťa.
Trénerovi šiestoligového lídra z Bábu pribudol už šiesty krížik, no z jeho futbalového kumštu mu neubudlo ani za mak.
Férový chlap slávi okrúhle jubileum, Róbert Jež sa však podľa svojich slov cíti na oveľa menej.
Kolín škrie dodnes
Rodák z bratislavskej štvrte Nové Mesto robil prvé futbalové krôčiky v tamojšom Štarte, po vojenčine nasledovala krátka anabáza v Trnávke. Talent tvorcu hry, ktorý výškou nikdy nevyčnieval, ale chýbajúce centimetre kompenzoval nesporným futbalovým umením, si pochopiteľne všimli aj na známejších adresách. Mohol ostať v hlavnom meste, lanárila ho Červená hviezda, ale voľba padla na Skyvovu Nitru. Tento krok nikdy neoľutoval, v bielomodrom drese desať rokov čarovným prútikom servíroval gólové šance spoluhráčom ako na podnose a Plastiku potiahol z druhej ligy až na federálne výslnie. „Bolo to naozaj krásne obdobie… Futbalom sme sa bavili, keď to porovnám s dnešnou dobou, tak to bolo také úprimnejšie, zábavnejšie, “ dojemne začal Róbert Jež.
Útly stredopoliar odišiel z Pribinovho mesta na vrchole, keď v ňom vládol najväčší futbalový ošiaľ v histórii. Po treťom mieste v ročníku 1988/1989 zamieril do nižšej rakúskej súťaže, dvojzápas Poháru UEFA proti Kolínu nad Rýnom v zostave s takými slávnymi menami ako Littbarski, Illgner, Hässler, Rahn či Götz ho tak tesne obišiel… „V tom čase sme sa ‚von‘ tak ľahko nedostali, viacerí novinári mi to vyčítali, že som nezostal na takýto zápas, no treťoligový rakúsky Schwechat bol pre mňa zaujímavejší. Išiel som doň spolu s dnes už nebohým Kamilom Chatrnúchom, domáci duel s Kolínom som si vychutnal ako divák, hoci isto ma dodnes škrie, že som si v ňom nezahral,“ vysvetľuje svoje konanie z konca osemdesiatych rokoch minulého storočia.
S kariérou teda finišoval za západnými hranicami, kopačky zavesil na klinec v štyridsiatich troch. „Na dlhé roky v Rakúsku spomínam veľmi rád, takisto to bolo krásne obdobie, stále som bol mladý, plný síl…“ v krátkosti pridal Jež.
Postúpi aj tretíkrát?
Po hráčskej kariére presedlal na trénerstvo, mal na to ideálne parametre, učil sa predsa od ligových trénerov. „Pomocnú ruku mi vtedy podal Močenok, kde som bol hrajúcim trénerom, no po čase som kvôli zraneniam musel už definitívne skončiť s futbalom. Trénoval som aj Vráble či Dolné Krškany, ale určite najviac si cením dva postupy zo štvrtej ligy do tretej – s Vrábľami a Eldusom Močenok. Kde je postup, tam je radosť…“ spomína ostrieľaný harcovník.
Futbalová verejnosť momentálne Róberta Ježa vníma ako strojcu perfektného šiestoligového ťaženia Bábanov, ktorí čoraz výraznejšie klopú na dvere krajskej súťaže. „Už som ani nechcel trénovať, ale chalani z Bábu ma presvedčili, aby som ich prevzal. Väčšina chlapcov je priamo z dediny, trochu som prekvapený, že majú chuť a záujem na sebe pracovať a byť na prvom mieste. Postup nikdy nebol vyhlásený ako cieľ, no z týždňa na týždeň to vyzerá čoraz lepšie.
Ak by sa nám to podarilo, tak by ďalší priebeh vecí závisel na rozhodnutí vedenia, ale nebolo by na zahodenie hrať piatu ligu, keď sa mužstvo takto zomklo. Bol by to vrchol mojej trénerskej kariéry,“ opisuje dianie v rodinnom klube.
Syna vystužil nepísanými radami
U Ježovcov jablko od stromu ďaleko nepadlo, syn Róbert mladší pokračoval v otcových šľapajach – takisto vyhĺbil veľkú brázdu do slovenského futbalu, azda najväčšiu počas pôsobenia v Žiline, nitriansky rodák bol pri zlatej ére „šošonov“, keď sa pod Dubňom hrala skupinová fáza prestížnej Ligy majstrov. Následne štyri roky hral pred poľskými tribúnami, u našich severných susedov skončil po potýčke s temperamentnými „tiežfanúšikmi“ svojho Górnika Zabrze. V zime sa pobral do Trnavy a aj v hlavnom meste futbalu pod Tatrami neoblomne potvrdzuje, že po otcovi zdedil špílmachrovské gény. „Roba sledujem, bol som sa naňho viackrát pozrieť, Trnava mala zlý vstup do jari, ale vyzerá to na veľmi dobrý koniec. Vždy som sa s Robom vedel veľmi dobre porozprávať, prijal niektoré moje rady, i tie nepísané trénerské, ktoré by som nemal dávať na verejnosť,“ objasňuje.
Udržuje sa v kondícii
Nie je ťažké uhádnuť, s akým najlepším futbalistom mal Róbert Jež tú česť hrať. „Iste je to Ľuboš Moravčík. V našich časoch to bol špičkový nielen slovenský, ale aj československý futbalista. Z nitrianskej liahne sa vypracoval až na extratriedu,“ vraví na adresu svojho dlhoročného spoluhráča a kamaráta, dnes partnera Oblastného futbalového zväzu v Nitre.
Šesťdesiatka je len raz, nesie so sebou správny čas na bilancovanie. „Šesťdesiat rokov, to sa už aj zle počúva… Mne však zdravie naďalej slúži, cítim sa na ďaleko menej. Chodím si zahrať futbal, zaplávať,“ prezrádza.
Klasická otázka na záver – čo Róbertovi Ježovi futbal dal a čo vzal? „Dal mi veľa, nevzal mi nič. Malo to tak byť, že som sa stal futbalistom, bolo mi to súdené. Futbal som miloval aj milujem. Bolo to krásne,“ uzavrela náš rozhovor legendárna persóna nitrianskeho futbalu.
Na titulnej snímke (jej autorom je redaktor MY Nitrianskych novín Ladislav Odráška) slávnostný akt pred nedeľným stretnutím ŠK Báb – FC Výčapy-Opatovce (2:0) – člen výboru Pavol Zachar gratuluje trénerovi domáceho celku Róbertovi Ježovi k šesťdesiatym narodeninám.
