Odmietol aj Karhanovu Trnavu. Hráčov je veľa, Martonka len jeden
Svoju legendu nosia vo Výčapoch-Opatovciach na rukách. Aj so štyrmi krížmi na chrbte je srdciar na pohľadanie oporou šiestoligistu.
Výčapy-Opatovce, to je Juraj Martonka, Juraj Martonka, to sú Výčapy-Opatovce. Ikona futbalu v poslednej obci nitrianskeho okresu strieľa góly už dve storočia. Bol už aj rýchlejší, ale ozajstným „rozumčekom“ svoje nedostatky bohato kompenzuje.
Dnes má čerstvo štyridsať. Magická hranica, pred ktorou viacerí zastanú. Ale Juraj Martonka stále nemá dosť!
Čo vás priviedlo k futbalu?
„Voľakedy neboli počítače, naša jediná zábava bol futbal. Na ulici sme ho hrali od rána do večera, na ihrisko som to mal blízku, býval som s rodičmi pri štadióne, dnes žijem v Bádiciach. V žiakoch sme boli veľmi dobrá partia, silný ročník 1977. Parádny kolektív pokračoval v doraste, postúpili sme až do štvrtej ligy, no do krajskej súťaže sme sa neprihlásili, lebo neboli peniaze na ďaleké cestovanie. Futbal je moja celoživotná láska a som veľmi šťastný, že sa mi vyhýbajú zdravotné problémy.“
S výnimkou polročného hosťovania v Pate (jeseň 2002) ste celú kariéru ste odohrali v rodných Výčapoch-Opatovciach. Istotne ste mali aj viac ponúk, nič neľutujete?
„Do 35-ky som mal každý polrok ponuky od minimálne piatich klubov. Keď som bol mladší, boli to naozaj zaujímavé výzvy, no odišiel som len raz, do vtedy štvrtoligovej Paty. Keď som mal dvadsaťjeden rokov, oženil som sa. Rodina mala na mňa veľký vplyv. Hlavne kvôli nej som dvakrát odmietol finančne výhodné pôsobenie v nižšej rakúskej súťaži. Často ma volali Zbehy, chcelo ma Palárikovo, Dolné Vestenice, raz spolu s Lackom Pavlovičom aj Orechová Potôň, vtedy béčko Dunajskej Stredy. Potešil ma aj záujem Eldusu Močenok, keď hral štvrtú ligu, do tímu ma chcel jeho majiteľ, pán Szabo. Boli sme aj dohodnutí, no predsa to padlo. A ešte niečo – chodil som na dopravnú priemyslovku v Trnave, počas štúdia sme hrávali aj rôzne futbalové turnaje. Miro Karhan bol o rok mladší odo mňa, všimol si, že viem kopnúť do lopty, odporučil ma do Trnavy. Pýtal sa na mňa aj jeden z trénerov Spartaka, no ostal som vo Výčapoch-Opatovciach. Kvôli silnej partii. Keby som to zobral, ktovie, či by som to nedotiahol s futbalom aj ďalej. Nič však neľutujem, hrám za môj milovaný klub, mám výbornú manželku, dve krásne deti.“
Ste hrajúci tréner, nie je toho na vás niekedy dosť?
„Niekedy je to problém. Človek vníma futbal na ihrisku inak, ako z lavičky. Je zanietený do hry, párkrát si neuvedomí, že už mohlo prísť striedanie a podobne. V tejto súťaži však pre mňa nie je veľký problém hrať aj trénovať naraz.“
Nevynikáte rýchlosťou, ale na hrote si viete výborne prikryť loptu a s rozvahou ju rozohrať spoluhráčom. Z vašej domény ťaží najmä útočnícky kolega Marek Krajanec, v tejto sezóne dal už 17 gólov, o desať viac než vy.
„S Marekom sa na ihrisku vidíme, nehovorím, že nám všetko vyjde, ale veľmi dobre sa mi s ním hrá. Je to futbalista, ktorý je futbalovo a rozumovo niekde inde. Vidieť, že v mládeži bol v FC Nitra. Má vynikajúce fyzické parametre, telesnú schránku. Dobre sa dopĺňame, ja už nie som rýchly, no viem mu nahrať. Mrzí ma, že nepremieňam veľa šancí.“
Posty ste striedali, diváci vás poznali ako obrancu i útočníka. Kde vám to sedí lepšie?
„Začínal som ako predstopér, v systéme 4-4-2 vtedy vznikal aj priestor na zakončenie, veľa gólov som kedysi dával hlavou. Bol som silnejší, pohyblivejší, mal menej kíl. V posledných rokoch mi to viac sedí v útoku, môj osobný rekord je 34 gólov za sezónu.“
Kto je najlepší futbalista, s ktorým ste v kariére hrali?
„Ťažká otázka. Bolo ich viac, každý mal niečo do seba, nechcem sa nikoho dotknúť. Keď som bol malý chlapec, vzorom mi bol Vojto Čulák, hral s obrovským rozumom, skončil kvôli problémom s členkami. Rád spomínam na kvalitného Lacka Pavloviča, Peťa Greguša, ktorý mi dal z dvadsiatich prihrávok devätnásť takých, že sa nedalo nedať gól. Pamätám si na poctivca Nora Čeryho, nikdy nemal nikomu nič zadarmo. Veľmi dobrí boli Tibor Fiksel, Juraj Kušš, s ktorým som tvoril útočnícky dvojzáprah, a brankári Milan Herceg a Peter Pintér.“
Ktorí tréneri vám najviac utkveli v pamäti?
„Veľmi dobrých trénerov bolo viac. Róbert Jež, Ľubomír Mihók, Jaroslav Dekýš. Všetci traja hrávali za Nitru a bolo vidieť, že vedia, čo robia. Rád spomínam aj na pána Ladislava Kečkéša. Za jeho éry sa mi strelecky darilo, hrávali sme anglický štýl nakopávaných lôpt a nebolo nič nezvyčajné, že v dvadsiatej minúte bolo vo Výčapoch-Opatovciach 3:0.“
S futbalom ste už prežili kadečo, hrali ste štvrtú i piatu ligu, približne polovicu kariéry ste si „odžili“ v oblasti. Hrávali sa na dedinách niekedy ťažšie zápasy ako dnes?
„S Výčapmi-Opatovcami sme dlho hrávali piatu i šiestu ligu, tak pol na pol. Niekedy nás futbal strašne bavil, na tréningu sme sa išli aj pomaly pobiť. Dnes je iná doba. Do tímu príde mladý chlapec a hneď čaká peniaze, no tak to nemôže fungovať, futbal by sa mal hrať v prvom rade pre radosť. Futbal by som hral aj zadarmo, prvé peniaze som zaň dostal v dvadsiatich piatich v Pate, keď som sa vrátil do Výčap-Opatoviec, tak aj tu.“
V čom má dedinský futbal svoje čaro?
„V kultúre. Futbal proste patrí k dedine, je jej prioritou. Ide aj o to, aby hrali domáci, potom sa príde pozrieť dedko, rodič, strýko a futbalom razom žije celá dedina. Vo Výčapoch-Opatovciach to máme podobne, na futbal chodí aj dvesto ľudí.“
Pred týždňom ste oslávili štyridsať rokov. Na koľko sa cítite?
„Ako kedy, ale na tých štyridsať to asi aj bude (smiech).“
Dokedy to plánujete potiahnuť? V oblasti nie ste ani zďaleka najstarší, brankár Martina nad Žitavou Michal Šutka bude mať 61 rokov a ešte vlani hrával za Paňu 63-ročný Imrich Csekey.
„Môj veľký obdiv majú aj nezmari Milan Rimanovský a Marián Šindler. Klobúk dole pred nimi, že aj v päťdesiatke dokážu podávať také výborné výkony. Ťažko povedať, ako dlho ešte vydržím na trávnikoch, všetko záleží od môjho zdravotného stavu. Pokiaľ budem fit a prospešný mužstvu, rád pomôžem hoc len na polčas.“
O nástupcov sa azda báť nemusíte. Vo Výčapoch-Opatovciach skvele funguje mládež, máte prípravu (U11), benjamínku (U13), žiakov (U15) a dorast (U19), v každej kategórii je perspektíva, kvalita a okrem dorastu aj kvantita. Imponuje vám nová generácia?
„Samozrejme, vnímam, že vo Výčapoch-Opatovciach sa darí mládeži, teším sa z toho. Vidno, že tréneri Martin Čulák a Pavol Kollár odvádzajú dobrú prácu. Pokiaľ budú na sebe chlapci pracovať, budú len prínosom. Po sezóne končí v doraste talentovaný Adrián Čulák, teším sa naňho, dúfam, že ma raz nahradí.“
Legenda výčapského futbalu. Dobre sa to počúva?
„Jasné (smiech). Za mužov som začal hrávať v šestnástich, dnes mám štyridsať a miestni pamätníci hovoria, že dlhovekejší futbalista ešte vo Výčapoch-Opatovciach nebol.“
Titulná snímka: vľavo Juraj Martonka v súboji s Bábanom Ondrejom Bosákom, vpravo s výčapsko-opatovským funkcionárom Miroslavom Matyom. Zdroj: MY Nitrianske noviny – Ladislav Odráška.
